Prečo svätý biskup Nikita chalcedónsky nazval Antonija nie patriarchom konštantinopolským, ale cudzoložníkom a ako by tituloval dnešných heretikov?
Streda 28. mája / 10. júna 2020. Prepodobného Nikitu, biskupa Chalcedónskeho, vyznávača pravoslávnej viery (+ 9. storočie)
KÝM MÁM ZDRAVÝ A CELÝ ROZUM, ANTONIJA NEBUDEM NAZÝVAŤ PATRIARCHOM
Za čias cára - ikonoborca Leva Arména (813 - 820) svätý biskup Nikita Chalcedónsky mužne bojoval s ikonoboreckou herézou. Keď posol cára ikonoborca Leva Arména Teodosij došiel k svätému Nikitovi, odovzdal mu takýto cárov návrh: „Cár ti nariaďuje skrz mňa: alebo vstúpiš do spoločenstva s patriarchom Antonijom (ktorý – rovnako ako i cár – bol ikonoborec) a sa zriekneš úcty k ikonám, alebo ťa okamžite vyženiem do vyhnanstva.“ Svätý Nikita Chalcedónsky mu chrabro odpovedal: „Neprestanem modlitebne uctievať sväté ikony, hoci sa to vám nepáči, a Antonija, kým mám celý a zdravý rozum, nebudem nazývať patriarchom, ale cudzoložníkom. Nech sa páči, pošli ma do vyhnanstva, zabi ma a učiň mi akékoľvek iné zlo, ktoré si želáš.“ A svätého Nikitu okamžite poslali do vyhnanstva.
Po dlhotrvajúcich a mnohopočetných vyznávačských námahách a utrpeniach, svätý Nikita, keďže plne ulahodil Bohu, prešiel zo zeme do nebeských príbytkov a Boh ho oslávil na Nebesiach pred Svojimi anjelmi a na zemi pred ľuďmi, lebo od jeho ctených ostatkov sa diali mnohé zázraky, uzdravenia od rozmanitých chorôb, na slávu Boha, osláveného vo Svojich svätých.
Svätý Nikita, biskup Chalcedónsky, vyznávač
O DUCHOVNÝCH CUDZOLOŽNÍKOCH
Príklad zo života svätého biskupa Nikitu Chalcedónskeho vyznávača a jeho postoj k Antonijovi I. sediacemu na katedre konštantinopolského patriarchu (821 – 837), dokazuje, že pokiaľ patriarchovia, metropoliti, arcibiskupi, biskupi sú pravoslávnymi len podľa titulu, no nie podľa viery, ktorú vyznávajú, pretože upadli do nejakej herézy, v očiach vskutku svätých a v očiach Božích už nie sú patriarchami, metropolitmi, arcibiskupmi, biskupmi, ale lžipatriarchami, lžimetropolitmi, lžiarcibiskupmi, lžibiskupmi. Povedané slovami svätého Nikitu Chalcedónskeho – duchovnými cudzoložníkmi.
AKO REAGOVAŤ V ČASE PANHERÉZY EKUMENIZMU?
Vskutku pravoslávny biskup, kňaz, diakon, mních, ktorýkoľvek pravoslávny kresťan podľa učenia Cirkvi nesmie zotrvávať v jednote a spoločenstve so spomínanými duchovnými cudzoložníkmi a smie byť v jednote iba s biskupmi, ktorí sú pravoslávnymi nielen podľa titulu, ale aj podľa viery, ktorú vyznávajú a ohlasujú. Toto poučenie a príklad sú obzvlášť dôležité v čase veľkého odstúpenia od Pravoslávia v podobe vyznávania panherézy - teda herézy heréz - ekumenizmu spochybňujúcemu pravdu o jedinej pravej Christovej Pravoslávnej Cirkvi, ktoré sa pred naším zrakom už po celé mnohé desaťročia odohráva vo všetkých autokefálnych - podľa mena pravoslávnych - cirkvách.
PRERUŠENIE JEDNOTY S HERETIKMI - BOHU MILÁ A CIRKVOU CHVÁLENÁ OBRANA PRAVOSLÁVIA
Bohu vďaka, že tak, ako vždy v histórii, tak aj teraz ostali na našej zemi pravoslávni biskupi, kňazi, pravoslávni kresťania, ktorí sa držia pravého, pôvodného, tradičného, čistého, nezmeneného, svätootcovského Pravoslávia. Tí, ktorí ostávajú v jednote s heretickými pseudopravoslávnymi biskupmi, takýchto vyznávačov Pravoslávia a obrancov viery často častujú hrubými urážkami a tým, že ich lživo a svojvoľne nazývajú rozkolníkmi. Prerušenie jednoty s heretikmi však nie je rozkolom, ale Bohu milou obranou Pravoslávia, Pravoslávnej Cirkvi, našej duchovnej matky.
Je plne v súlade s postojom celého zástupu svätých v histórii Cirkvi, ktorí odmietali jednotu s pseudopravoslávnymi heretikmi až do ich pokánia. Je i plne v súlade s kánonickými pravidlami Pravoslávnej Cirkvi. 15. pravidlo 9. miestneho, takzvaného dvojnásobného snemu v Konštantinopole z roku 861 jasne hovorí: „Lebo oddeľujúci sa od spoločenstva s hierarchom kvôli nejakej heréze odsúdenej svätými Snemami alebo Otcami, keď on ohlasuje herézu všenárodne a otvorene jej učí v Cirkvi, takíto ak sa aj oddelia od spoločenstva s takzvaným biskupom pred snemovým posúdením, nielenže im neprináleží pravidlami daná epitímia, ale sú dôstojní cti, ktorá patrí pravoslávnym. Lebo oni odsúdili nie biskupov, ale lžibiskupov a lžiučiteľov, a nie rozkolom rozťali jednotu Cirkvi, no vynasnažili sa uchrániť Cirkev pred rozkolmi a rozdeleniami.“
Pripravil o. Vladimír Mohorita
Viď tiež: https://www.cyrilometodske-pravoslavie.sk/nasa-cirkev/