Rozhovor s Jeho Excelenciou metropolitom lariským a platamonským vladykom Klimentom, správcom Moravskej eparchie: „Vyrastal som s pocitom, že patrím k menšine.“
Rozhovorom s biskupom Klimentom, metropolitom lariským a platamonským, pokračujeme v sérii rozhovorov, ktorými je predstavovaná Grécka pravoslávna staroštýlna cirkev. Vladyka Kliment spravuje Moravskú eparchiu tejto cirkvi, ktorú tvoria českí, slovenskí a poľskí pravoslávni kresťania. Rozhovor sa konal pri príležitosti návštevy metropolitu Klimenta v Českej republike v lete 2025.
Ste biskup. V pravoslávnej tradícii biskup zvyčajne pochádza z mníšstva. Aká bola Vaša cesta k mníšstvu a ku kňazstvu?
Bola to prirodzená cesta niekoho, kto od detstva žil v Cirkvi a slúžil jej a jej dielu celou svojou silou. Už v útlom veku, pred viac ako 50 rokmi, som začal spievať v cirkevnom zbore, študoval som teológiu, prijal som mníšstvo, približne dve desaťročia som slúžil ako diakon a kňaz a roku 2007 som bol povýšený – bez toho, aby som to chcel a usiloval o to (skôr som sa tomu snažil všetkými prostriedkami vyhnúť) – do biskupskej služby. Zdá sa, že to bola Božia vôľa. Je to veľká česť, za ktorú nesmierne ďakujem Božej láske k človeku, ale zároveň aj veľký kríž, ktorého bremeno môžem niesť len s Božou pomocou a s modlitbami všetkých, ktorí si ma vážia a majú ma radi.
Vladyka Kliment pri návšteve pútnického miesta, Hory svätého Klimenta na Morave, 3. júla 2023
Bolo niečo, čo by ste chceli a mohli zdieľať, čo považujete za kľúčové pri Vašom rozhodovaní pre mníšstvo?
Láska k Bohu a k Cirkvi.
Postava metropolitu Cypriána oropského bola známa aj mimo Grécka. Ako Vás duchovne ovplyvnil?
Môj duchovný otec, metropolita oropský a filijský Cyprián († 2013), blaženej pamiatky, bol človek, ktorý ma zásadne ovplyvnil v mojom rozhodnutí pre mníšsky život. Potreboval som pomoc, povzbudenie a inšpiráciu. On ma postrihol na mnícha a vysvätil do prvých dvoch stupňov kňazstva. Som mu vďačný za všetko, čo mi ponúkol, čomu ma naučil a čím mi bol príkladom.
Bol človekom duchovným, obozretným, rozvážnym. Človekom poriadku, systematickosti a tvorivosti. Človekom zameraným na podstatu, ktorý vedel rozlišovať dôležité od nedôležitého, hlavné od vedľajšieho. Človekom vytrvalým v dobre, trpezlivým vo skúškach, človekom obete a služby. Bol skutočným duchovným otcom a predstaveným mníšskeho života.
V priebehu celej jeho cesty, samozrejme, existovali aj sporné body, pokiaľ ide o jeho cirkevné rozhodnutia (jeho osobný život však bol kristocentrický, eucharistický a úplne čistý), ale o tom rozhoduje Boh a dejiny. Dielo a ľudia, ktorých po sebe zanechal, hovoria sami za seba – a kto má oči, aby videl, ten vidí.
V Grécku je hlavnou cirkvou Grécka pravoslávna cirkev. Vy však patríte k Gréckej pravoslávnej staroštýlnej cirkvi. U nás tento rozdiel nie je celkom jasný. Ako by ste ho vysvetlili slovenským pravoslávnym?
Grécka pravoslávna cirkev je oficiálnou cirkvou našej krajiny, k nej teoreticky patrí drvivá väčšina obyvateľov. Vedenie tejto cirkvi zaviedlo pred sto rokmi, v roku 1924, do jej bohoslužobného života takzvaný nový kalendár – a to na základe politického príkazu, ale aj z vôle niektorých najvyšších modernistických duchovných, ktorí sa odklonili od pravoslávnej tradície a usilovali o zavedenie novôt, aby sa priblížili západným nepravoslávnym kresťanom.
Prvým krokom tohto približovania bolo spoločné slávenie sviatkov podľa západného gregoriánskeho kalendára, ktorý platil v občianskom živote, a to v duchu ekumenizmu. Ekumenické hnutie, ktoré sa objavilo hlavne medzi protestantskými kresťanmi s cieľom jednotnej misijnej činnosti, spoločného svedectva a sociálnej služby, našlo ozvenu aj medzi niektorými pravoslávnymi duchovnými a profesormi. Tí študovali na Západe a boli ovplyvnení politickými aj náboženskými prúdmi svojej doby.
Podľa pravoslávnej viery a tradície je však spoločné slávenie sviatkov s nepravoslávnymi, rovnako ako spoločné pôsobenie a svedectvo vo svete, možné až vtedy, keď bude dosiahnutá jednota vo viere jedinej a nerozdeliteľnej Cirkvi Kristovej. Tá je historicky totožná s východnou Pravoslávnou cirkvou. Toto presvedčenie bolo a je tým pravým vyznaním pravoslávnych kresťanov, keďže Pravoslávna cirkev verí a zakúša to, čo vždy a všade tvorilo pravdu Cirkvi, tým máme na mysli skúsenosť a vedomie zapísané v jej písomných pamiatkach, rovnako ako vieru a vedomie jej dávnych aj novodobých svätých.
Nejde o arogantné vyhlásenie, ale o pevné biblické presvedčenie, že „jeden je Hospodin, jedna viera, jeden krst“. Približovanie k nepravoslávnym má zmysel jedine ako misijná výzva k ich pokániu a k ich vstupu do plnosti katolicity a pravdy, teda do Pravoslávnej cirkvi, ktorá je totožná s „Jednou, svätou, katolíckou a apoštolskou cirkvou“ nicejsko-konštantinopolského vyznania viery.
Z toho vyplýva, že prijatie nového kalendára – či už pod zámienkou nápravy údajnej astronomickej chyby v pravoslávnej paschálii, alebo kvôli politickým a svetským zámerom alebo približovaniu sa k nepravoslávnym – je pre pravoslávne vedomie porušením základného princípu. Preto tiež došlo k odporu zo strany prostých duchovných aj laikov voči tomuto nekánonickému rozhodnutiu, ktoré bolo uplatnené bez všepravoslávneho konsenzu, a tým vyvolalo rozdelenie medzi pravoslávnymi – čo je neprípustné. Niektoré miestne cirkvi (väčšina a početnejšie) zostali pri takzvanom starom kalendári (cirkevnom), iné prijali nový kalendár. Výsledkom je, že dodnes panuje rozdelenie v otázke slávenia sviatkov a otázka zostáva už po celé storočie otvorená a nevyriešená. Oficiálne cirkvi, ktoré chcú upevniť a rozšíriť túto liturgickú novotu z ekumenických dôvodov, si neželajú návrat k pravoslávnej praxi. Naopak sa snažia strhnúť do omylu aj tie miestne cirkvi, ktoré z vážnych a pastoračných dôvodov nechcú prijať ani nový kalendár, ani novú pascháliu, o ktorej sa v poslednej dobe veľa hovorí.
Naši predkovia, ktorí sa v Grécku postavili proti zavedeniu tejto novoty, konali teda správne, v súlade so svätými kánonmi, ktoré dovoľujú oddeliť sa od tých, ktorí sa mýlia vo veciach viery a tradície (31. apoštolský kánon, 15. kánon Prvo-druhého snemu), aby sa novota nerozšírila, ale napravila. To neznamená schizmu, ale, naopak, nápravu schizmy, ktorú zaviedli novátori. Tí, ktorí sa v Gréckej cirkvi postavili proti novému kalendáru a neskôr aj proti ekleziologickej heréze ekumenizmu, boli nazvaní autentickí, či praví pravoslávni kresťania (v slovenskom priestore sa ujalo označenie „starokalendárni“ či „staroštýlni“ – pozn. red.) a vytvorili osobitné cirkevné spoločenstvo, aby naplnili svoje poslanie. Po celej krajine sú stovky ich obcí, farností a monastierov (kláštorov). Od roku 1935, keď do ich radov vstúpili biskupi, sa cirkevne sformovali podľa synodálneho zriadenia. V rokoch 1960 a 1962 prijali biskupské vysviacky od Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí a pokračujú vo svojom svätom poslaní tak v našej vlasti, ako aj v diaspore – nielen medzi gréckymi pravoslávnymi kresťanmi, ale všade tam, kde sú požiadaní o cirkevnú pomoc a duchovnú starostlivosť, zdieľajúc jej zásady, poslanie a službu.
Usilujeme sa o jednotu Cirkvi, ktorá bola narušená – avšak na základe pravoslávnych zásad, nie podľa politických či ekumenických cieľov a zámerov.
Ako na vás nazerajú v Grécku?
V Grécku nás vnímajú ako menšinu, ktorá trvá na zachovávaní princípov pravoslávia. Tieto zásady sú síce pre veľkú časť ľudí stále ešte hodné úcty, avšak väčšinou sú už považované za zastarané. Len málokto chápe samu podstatu nášho poslania a málokto zdieľa náš zápas a to, o čo nám ide. Väčšina – v rámci sekularizácie postmodernej spoločnosti – na nás nazerá ako na takzvaných „starokalendárnikov“, ako na ľudí upnutých k minulosti, na spiatočníkov, ktorí nie sú v súlade s duchom doby. Súčasná spoločnosť nakoniec všeobecne vníma samo kresťanstvo ako prekonané a nezlučiteľné s potrebami a požiadavkami moderného človeka, ktorý nemá potrebu Boha. Z pochopiteľných dôvodov je preto mienka väčšiny spoločnosti o tých, ktorí sa usilujú o rýdzu a neskreslenú podobu pravoslávneho kresťanstva, ešte odmietavejšia a opovržlivejšia.
K tomu, Bohu žiaľ, prispelo aj to, že sa vo staroštýlnom hnutí vyskytli rôzne krajnosti u ľudí, ktorí sa vyznačovali fanatizmom a všeobecne tendenciou k svojvoľnému ohradeniu, ospravedlňovaniu seba a tvrdému odsudzovaniu všetkých ostatných.
Rovnako sa objavili jednotlivci, ktorí našu situáciu zneužili a pod zámienkou cirkevného ohradenia, údajne z dôvodov viery a svedomia, vstúpili medzi starokalendárnikov s cieľom presadzovať iné záujmy – osobné, zištné a prospechárske. Vyskytli sa rôzne svojvôle, rozdelenia a zmätky.
Snažíme sa podávať dobré svedectvo tak blízkym, ako aj vzdialeným, a to napriek tomu, že sa v našom prostredí v priebehu minulého storočia objavili problémy spôsobené ľudskou slabosťou aj diablovou záludnosťou. Môžeme však s istotou povedať, že naše poctivé a obetavé úsilie, ktoré sa šíri aj prostredníctvom internetu, v posledných rokoch prispieva k náprave verejného mienky o nás. Každý, kto je človekom dobrej vôle, si môže aj na základe seriózneho historického štúdia zistiť, kto zo staroštýlných pravoslávnych predstavuje skutočné pokračovanie našej Cirkvi, očistené od krajností a svojvôle – podľa línie, ktorú nám odkázal náš predchodca, svätý metropolita Chryzostom, biskup florinský († 1955). Zdroje informácií sú dostupné.
V Grécku pôsobíte v meste Larisa, ide o starobylé biskupstvo. Môžete ho stručne predstaviť?
V Larise má naša cirkev biskupský stolec od roku 1979, keď bol vysvätený môj predchodca, metropolita Atanáz († 2021), rodák z tohto kraja. Po mnohých desaťročiach svojho pôsobenia tu zanechal pozitívnu stopu svojou dôslednosťou a vážnosťou. Bol to človek mierumilovný, milujúci bohoslužby a zároveň bojovník. Od januára 2022 slúžim v tomto krásnom a historickom meste Tessálie, v geografickom strede Grécka, hoci sám pochádzam zo severného Grécka a po desaťročiach som pôsobil na juhu krajiny.
V oblasti máme chrámy, farnosti a značný počet veriacich. Kňazov je však málo (len 7), čo nestačí pre všetky cirkevné potreby. Veľkým problémom je nedostatok nových povolaní do kňazskej služby. Aj ja, hoci biskup, som nútený väčšinou v nedeľu a počas sviatkov slúžiť sám, ako prostý duchovný, aby som pokryl potreby veriacich. Dôraz kladieme na zabezpečenie riadneho liturgického života a na uspokojenie bezprostredných pastoračných potrieb – z mojej strany ide predovšetkým o sviatosti pokánia, čiže spovede a kázania Božieho slova.
Založili sme charitatívny spolok na uskutočňovanie sociálnej a dobročinnej práce. Udržiavame aktívne internetové stránky našej metropole, ktoré sú takmer denne aktualizované, a vydávame osobitnú brožúru *Bašta pravoslávia* (*Έπαλξις Ορθοδοξίας*) na širšie zoznámenie verejnosti s naším svedectvom a dielom v Kristu, ktoré sa deje s Jeho požehnaním a pomocou. Rovnako vydávame knihy a brožúry o našej identite a duchovnom poslaní.
Patrónom nášho mesta je svätý Achilles, ochranca Larisy, ktorý žil v 4. storočí. Spolupatrónom je svätý Bessarion, arcibiskup Larisy z čias tureckej nadvlády (16. stol.), divotvorca. Každodenne sa obraciame k ich príhovorom, aby nám pomáhali a viedli nás. Našou hlavnou nádejou a útočiskom je však Najsvätejšia Bohorodička Mária, naša Panagia, Matka, ktorej je zasvätený náš katedrálny chrám.
Po dlhú dobu bola Grécka staroštýlna cirkev postavená mimo zákon. Aká je situácia dnes?
Naša staroštýlna cirkev od samého počiatku čelila zúrivému prenasledovaniu zo strany štátnych aj cirkevných inovátorov. Mali sme dokonca aj mučeníkov, ktorí preliali svoju krv za svoje neochvejné stanovisko v prospech autentického pravoslávia. Náš mučenícky vodca, svätý Chryzostom florinský (Kavuridis, † 1955) bol dvakrát poslaný do vyhnanstva (v rokoch 1935 a 1952) a zakúsil nepredstaviteľné útrapy. To isté platí aj pre mnohých ďalších duchovných, mníchov aj laikov, ktorých pamiatka nech je večná!
Dnes už nečelíme otvoreným prenasledovaniam, pretože doba tomu nepraje, napriek tomu existujú nepriame formy diskriminácie našej cirkvi.
Aké prenasledovanie ste ako Grécka staroštýlna pravoslávna cirkev zažili a ako na ne spomínate?
Po celé desaťročia pred druhou svetovou vojnou aj po nej, počas 20. storočia, sme čelili otvoreným prenasledovaniam zo strany autoritárskych politických aj cirkevných predstaviteľov. To trvalo až do konca 60-tych a začiatku 70-tych rokov minulého storočia. V tej dobe som sa narodil, a preto nemám osobnú skúsenosť s tými hroznými časmi. Od detstva sme však vyrastali na rozprávaniach príbuzných a známych z nášho prostredia, ktorí takú skúsenosť mali.
V mojej dobe, ako si pamätám, na nás predovšetkým ukazovali prstom ako na „starokalendárnikov“. Vyrastal som s pocitom, že patrím k menšine, ktorá bola terčom posmechu. Existoval akýsi spoločenský tlak, niečo ako šikana. Počas štúdia na Teologickej fakulte Solúnskej univerzity som musel byť obzvlášť opatrný, aby sa neprezradila moja cirkevná príslušnosť, inak by som mohol mať problémy s pokračovaním a dokončením štúdia.
Neskôr, keď som sa v roku 1994 ako jeromonach (kňaz a mních – pozn. red.) zúčastnil na významnej antiekumenickej konferencii v Aténach, kde som vystúpil s prednáškou, oficiálna Grécka cirkev intervenovala u vojenských úradov a žiadala, aby som bol zbavený duchovného stavu a povolaný do armády! Vtedy sme sa spolu s ďalšími duchovnými a mníchmi našej cirkvi, ktorí čelili podobnému problému, obrátili na Najvyšší správny súd a boli sme oslobodení. Svetská spravodlivosť sa voči nám zachovala ľudskejšie ako údajne láskavá a ľudomilná cirkev, ktorá na svoje poslanie opäť zabudla a správala sa – na svoju veľkú hanbu – ako prenasledovateľka.
A hoci spôsobené krivdy odpúšťam, predsa zostávam opatrný, pretože nie som nezodpovedný človek.
Ekumenizmus je celosvetový fenomén. Väčšina cirkví a kresťanských organizácií sa doň zapája v rôznej miere. Existuje nejaká spolupráca medzi kresťanskými cirkvami, ktorú považujete za prípustnú, aby nedošlo ku kompromisu vo viere?
Nie, neexistuje forma spolupráce medzi kresťanskými cirkvami. Ide o niečo nové, čo sa v dejinách Cirkvi nevyskytuje. Spoločenské vzťahy založené na porozumení a susedskom súžití môžu existovať, najmä v oblastiach, kde je kresťanstvo všeobecne menšinou a štát sa pri snahe o zabezpečenie právnych výhod snaží podporovať vznik neformálnych orgánov na prerokovanie spoločných problémov. Ale aj v takom prípade je potrebné venovať veľkú pozornosť tomu, aby nedochádzalo k nesprávnym záverom a praktikám, ktoré sú v rozpore s kánonickou tradíciou Cirkvi, ako sú napríklad spoločné modlitby. Ak k tomu dochádza, potom tu skutočne máme neprípustný kompromis vo viere, čo je pre nás neprijateľné.
Existuje v Grécku spolupráca medzi starokalendárnikmi a novokalendárnikmi?
Nie, ani oficiálne, ani neoficiálne. Na osobnej a miestnej úrovni medzi jednotlivcami áno, pretože spoločne žijeme so svojimi spoluobčanmi a krajanmi. Sme povinní žiť v mieri, solidarite, spoločenskej spoluzodpovednosti a vzájomnej pomoci.
Čo by ste poradili pravoslávnemu veriacemu, ktorý začína pochybovať o ekumenizme?
Aby túto otázku dôkladne skúmal a predovšetkým, aby v modlitbe prosil Hospodina, aby Ho vnútorne poučil o Svojej vôli.
Aké sú Vaše vzťahy s biskupom oficiálnej Gréckej pravoslávnej cirkvi v Larise?
Udržiavame zdvorilý spoločenský vzťah. Vyhýbame sa akémukoľvek napätiu. Naše vyjadrenia a svedectvo o našich postojoch a názoroch nie sú osobného charakteru. Je navyše zjavné, že pôsobíme v odlišných oblastiach. Preto je každý z nás slobodný, aby bez predsudkov premýšľal, posúdil a vyvodil si svoje závery.
Vaša synoda je známa misijnou aktivitou. Kde všade pôsobia vaše pravoslávne misie?
Takmer na všetkých kontinentoch sveta. V Európe (Nemecko, Taliansko, Anglicko, Francúzsko, Švajčiarsko, Belgicko, Dánsko, Švédsko, Česko, Slovensko, Poľsko), v Amerike (USA, Kanada, Guatemala, Kolumbia, Brazília), v Afrike (Kongo, Kongo-Brazzaville, Keňa, Uganda, Nigéria, Zambia), na pomedzí Európy a Ázie (Gruzínsko, Južné Osetsko), v juhovýchodnej Ázii (Singapur, Malajzia, Indonézia) a Oceánii (Austrália, Nový Zéland).
Ako vnímate používanie liturgického jazyka pri misijnej činnosti v krajinách, kde sa nehovorí po grécky?
Každý región má povinnosť ctiť Boha vo svojom miestnom jazyku. Naša bohoslužba je „rozumná“, a preto vyžaduje vedomú účasť veriacich, ktorí sa na nej zúčastňujú. Je však potrebné dbať na to, aby preklady biblických a liturgických textov boli podané dôstojným a posvätným spôsobom, aby skutočne odovzdávali Ducha a Život.
Vladyka Kliment s ikonou sv. novomučeníka vladyku Gorazda II. (+ 4.9.1942), ktorú dostal ako dar od veriacich na Morave
Aké boli prvé kroky vašej misie v Českej republike a ako začala?
Pokiaľ viem, niektorí veriaci z Českej republiky sa začali zaujímať o otázky ekumenizmu, hľadali a objavili našu cirkevnú komunitu v Grécku a okolo roku 2000 požiadali o duchovnú pomoc. To vytvorilo duchovný vzťah. Výsledkom bolo založenie malých centier tradičnej pravoslávnej viery v Českej republike, z ktorých prvé bolo domáce spoločenstvo kňaza o. Jeremiáša Cvaka v Jezdoviciach pri Třešti. Toto miesto navštívil ako zosnulý metropolita Cyprián († 2013), tak aj biskup (teraz metropolita) Ambróz methonský a tiež ďalší naši duchovní.
Ako si spomínate na začiatky vašej služby medzi českými pravoslávnymi?
Českú republiku som po prvýkrát navštívil ako biskup v lete roku 2008, keď sme slávnostne otvorili náš prvý a vtedy ešte jediný pravoslávny chrám v krajine – v Jezdoviciach. Ten je zasvätený svätému arcibiskupovi Jánovi Maximovičovi Šanghajskému a Sanfranciskému. Bola to obzvlášť požehnaná skúsenosť. Od tej doby som naviazal duchovné puto s tamojšou malou misijnou obcou a následne sa uskutočnilo viac návštev v ďalších rokoch.
Misia sa rozvíjala pomaly, ale iste, pokračuje aj naďalej, a to je potešiteľné. Prirodzene sa objavili aj bolestné prípady laikov či klerikov, ktorí sa od nás odvrátili; to však bolo prevažne z dôvodov osobných ťažkostí, ktoré neboli schopní prekonať.
Veľkým pomocníkom a spolupracovníkom v tomto diele bol a naďalej je náš český kňaz otec Jiří Ján – konvertita k pravosláviu, znalec gréčtiny. Pôsobí ako môj tlmočník a zároveň spojovací článok s miestnym prostredím. Bez jeho neoceniteľnej pomoci by sa žiadna podstatná časť tohto úsilia nemohla uskutočniť.
Je známe, že vo viacerých oblastiach sveta pôsobí viac než jedna pravoslávna jurisdikcia. U nás pôsobí autokefálna Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku. Ako odpovedáte na tvrdenie, že vaša misia zasahuje do jej kánonického územia?
To, čo platí pre Grécko, platí aj pre iné oblasti. V mojej odpovedi na Vašu prvú otázku je obsiahnutá aj odpoveď na túto otázku. Kto neprijíma našu existenciu a prítomnosť v Grécku, ktorú mylne považuje za nekánonickú a schizmatickú, ten, samozrejme, nemôže prijať ani našu činnosť v akejkoľvek inej geografickej oblasti.
Ste tiež administrátorom Moravskej eparchie. Čo to presne znamená?
S Božou pomocou sa starám o dohľad a rozvoj našej misijnej prítomnosti a svedectva na území Českej republiky, Slovenska a Poľska, kým nebude možné nájsť vhodnejšiu formu cirkevnej organizácie pre tradičné pravoslávie v tomto regióne – a to prostredníctvom vymenovania niekoho miestneho za biskupa. Raz ročne navštevujem časti eparchie, predovšetkým v Česku, ale zároveň zostávam v priebežnom kontakte a komunikujem s duchovenstvom, aby som riešil záležitosti, ktoré vyžadujú moju starostlivosť a požehnanie, aby tak mohol cirkevný život prebiehať riadne a Bohu milým spôsobom.
Dá sa povedať, že táto eparchia je vymedzená skôr personálne než geograficky?
Cirkevný život a rozvoj sú vždy určované miestne – v konkrétnej geografickej oblasti, kde veriaci žijú a pôsobia. Osoby a priestor sú neoddeliteľné. Tam, kde sa objavujú veriaci, sa vynakladá úsilie a starostlivosť, aby pre nich bola zabezpečená cirkevná služba prostredníctvom založenia miestnej obce. Takto vznikli aj naše rôzne malé komunity na území Moravskej eparchie.
V Česku a na Slovensku v takzvanej oficiálnej cirkvi existujú farnosti, ktoré sa riadia starým a iné novým kalendárom. To často vedie k tomu, že sa rovnaké sviatky slávia v rôznych termínoch. Vyskytuje sa podobný jav aj v Grécku? Aké pastoračné a duchovné výzvy z toho vyplývajú?
Ako som už povedal, to, že niektorí zaviedli liturgickú inováciu do pravoslávneho prostredia, prinieslo neprípustný jav – vnútorné rozdelenie pravoslávnych kresťanov v otázke oslavy sviatkov. To je v podstate v rozpore s dielom a starostlivosťou svätých cirkevných otcov, ktorí sa prostredníctvom posvätných snemov a kánonov usilovali o to, aby všetci pravoslávni kresťania slávili sviatky spoločne, a to aj navonok, v rovnaký čas, ako dôkaz jednoty vo viere, vzájomnej lásky a jednomyseľnosti.
Odlišné slávenie prináša rozdelenie a rozkol a musí byť okamžite napravené. Nie však ústupkom pred kalendárnou inováciou, ale návratom k tradičnému cirkevnému kalendáru.
V posledných desaťročiach zriadila v Grécku novoštýlna cirkev – v oblastiach s konzervatívnym obyvateľstvom – farnosti, ktoré síce používajú starý kalendár, ale patria k novoštýlnej cirkvi a spomínajú svojho miestneho biskupa. To sa však nestalo z úcty k tradícii, ani zo skutočného záujmu o nápravu chyby, ale z uniatských dôvodov – teda preto, aby bola zachovaná vonkajšia forma za účelom oklamania veriacich, aby sa nepripojili k staroštýlnej cirkvi. Takáto prax je nečestná a odsúdeniahodná.
Zaoberáte sa tiež cirkevnou históriou. Aký je váš postoj k svätým Cyrilovi a Metodovi?
Sú to mimoriadne veľkí misionári Pravoslávnej cirkvi, ktorí sa zapísali do dejín svojím jedinečným prínosom pre Cirkev aj kultúru. Chováme k nim nesmiernu vďačnosť a mali by sme ich považovať za ochrancov a inšpirátorov nášho cirkevného života. Zvlášť v našej Moravskej eparchii sa považujeme za priamych pokračovateľov ich svätej misie tam, kde ju začali a vykonali. Pred niekoľkými rokmi som o nich napísal obsiahly text, ktorý sa zaoberá celou problematikou a významom ich jedinečného diela, ako aj ich posolstvom pre súčasnosť.
Existovala v Grécku úcta k týmto svätcom a ako boli vnímaní?
Úcta k týmto veľkým svätcom zo Solúna sa v Grécku obnovila najmä v posledných desaťročiach 20. storočia, keď sa im začalo dostávať náležitého uznania.
Európa čelí vážnym problémom s nekontrolovanou a nelegálnou migráciou a tiež s integráciou imigrantov, najmä ekonomických, do miestnych spoločností. Ako sa tento problém prejavuje v Grécku?
Pretože Grécko predstavuje hlavnú vstupnú bránu do Európy z východu, je to práve ono, kto čelí mimoriadne veľkému problému s nekontrolovanými migračnými tokmi. Pravoslávna cirkev bola vždy otvorená v poskytovaní pomoci ľuďom v núdzi, nech už pochádzali odkiaľkoľvek. Jej poslaním je pomáhať každému človeku v ťažkej situácii.
V tomto prípade však väčšinou nejde o ľudí v núdzi. Neprichádzajú k nám, aby sa zachránili pred hrôzami vojny alebo inými pohromami. Nejde o vyčerpané ženy s deťmi, o starých, chorých a zranených ľudí. Len malú časť tvoria takíto ľudia. Veľkú väčšinu tvoria mladí, silní, fyzicky zdatní muži, ktorí navyše často nemajú žiadne overiteľné doklady totožnosti.
Ide v podstate o armádu, o „mierovú inváziu" do našej vlasti a do Európy, o dobytie zvnútra. Sú to kompaktné skupiny ľudí, väčšinou moslimského vyznania, ktorí prichádzajú nie preto, aby sa pokojne začlenili do miestneho prostredia s rešpektom k jeho kultúre a dejinám, ale preto, aby sa tu usadili a presadili. Sú cudzím telesom, ktoré sa neasimiluje. Vážne problémy, ktoré z toho vyplývajú pre Grécko a Európu, sú dobre známe.
To, čo hovorím, nie je prejavom rasizmu, ale holou skutočnosťou. Je potrebné prijať rozhodné politické opatrenia k riešeniu tohto naliehavého a nebezpečného problému, ktorý smeruje k zmene obyvateľstva a kultúry v Grécku a Európe. Pretože však nie som odborník na túto tému, neprináleží mi o tom hovoriť. Ako duchovní otcovia len bijeme na poplach.
Misijná činnosť medzi týmito ľuďmi nie je témou. Nedávajú nám na to príležitosť, ani žiadnu známku otvorenosti. Témou je, ako sa my sami ochránime a zachováme si svoju náboženskú a národnú identitu. A práve tu má Cirkev povinnosť zohrať vedúcu úlohu ako súčasť svojho poslania.
To, že nie sme xenofóbni, neznamená, že sme naivní a že pod zámienkou neurčitej lásky a tolerancie prijmeme vlastný úpadok a sebazničenie bez toho, aby sme podnikli kroky k ochrane a zachovaniu našej kresťanskej identity. Grécko aj Európa navyše čelia vážnemu demografickému problému, zatiaľ čo títo takzvaní migranti majú mnoho detí s viacerými ženami. Je jednoducho a logicky zrejmé, čo sa stane počas niekoľkých desaťročí, ak nebudú prijaté nevyhnutné obmedzujúce opatrenia.
Ak si pravoslávny kresťan uvedomí, že by sa chcel pripojiť k Cirkvi pravých pravoslávnych kresťanov Grécka (to je oficiálny názov Gréckej pravoslávnej staroštýlnej cirkvi – pozn. red.), aký postup by mal nasledovať? Existuje vopred stanovený spôsob alebo usmernenie pre takýto krok?
Dotyčný by sa mal obrátiť na príslušného kňaza – duchovného otca a s ním túto otázku prebrať. Vzhľadom na závažnosť takéhoto kroku by mal byť informovaný biskup našej cirkvi starajúci sa o danú oblasť, aby určil spôsob začlenenia záujemcu do nášho cirkevného života. Som presvedčený, že v týchto záležitostiach má vždy prevládať duch rozlišovania a ústretovosti, ktorý ostatne odráža aj ľudomilného ducha posvätných kánonov našej Cirkvi.
Rozhovor bol vedený v gréčtine. Pôvodný zdrojový text:
Autorizovaný český preklad (jazyková korektúra: o. Jiří Ján a Jaroslav Černocký):
Rozhovor viedol Ondrej Rác, finálna verzia v gréčtine bola autorizovaná 2.9.2025, slovenský preklad 6.6.2026.