TICHÝ DIVOTVOREC SV. JÁN MAXIMOVIČ: ČLOVEK NIE JE NA ZEMI KVÔLI SEBE, ALE KVÔLI BOHU A SVOJIM BLÍŽNYM
V tomto čase, 19.6. podľa cirkevného kalendára a 2. júla podľa kalendára svetského, slávime sviatok jedného z najväčších svätcov 20. storočia, svätého ruského divotvorcu a arcibiskupa Jána (Maximoviča) Šanghajského a Sanfranciského (1896, Charkov, Ruské cárstvo – 1966, Seattle, USA).
Jedným z duchovných a misijných pôsobísk svätého arcibiskupa Jána Šanghajského a Sanfranciského bolo v období medzi dvoma svetovými vojnami i mesto Bitola, ktoré bolo vtedy súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, neskôr Juhoslávie a dnes je druhým najväčším mestom Macedónska.
Svätý arcibiskup Ján Šanghajský a Sanfranciský (1896-1966)
O zámerne skrývanej veľkosti tohto veľkého svätca svedčia aj spomienky na jeho pôsobenie v pravoslávnom duchovnom seminári v Bitole, kde
BOL SVÄTÝM PEDAGÓGOM
aj pre mnohých mladých mužov, kandidátov na pravoslávnych kňazov z Podkarpatskej Rusi, ktorá bola vtedy súčasťou Československa. V tom čase sa na Podkarpatskej Rusi dovršoval proces návratu väčšiny tamojšieho obyvateľstva zo západného duchovného zajatia k Christovej, apoštolskej, svätootcovskej, cyrilometodskej, svätej pravoslávnej viere, ktorý sa začal na sklonku Rakúska-Uhorska a bol sprevádzaný nesmierne krvavým a brutálnym prenasledovaním vyznávačov Pravoslávia zo strany štátnej moci Habsburskej ríše a zo strany jej silových zložiek a súdnej mašinérie. Rakúsko-Uhorsko padlo, no cyrilometodské Pravoslávie na Podkarpatskej Rusi Božou mocou vstalo z mŕtvych.
Bitola bola v čase, keď do nej prišiel jeromonach, teda kňaz a mních, Ján Maximovič, miestom živého duchovného života. V Pravoslávnom seminári svätého apoštola a evanjelistu Jána Bohoslova sa stretávali mladí ľudia z rôznych krajov a predovšetkým tu vládla túžba slúžiť Cirkvi nielen svojím poznaním, ale celým životom.
V tomto prostredí otec Ján nebol človekom, ktorý by na seba upozorňoval. Naopak, jeho prítomnosť bola tichá, takmer nebadaná – no práve preto hlboká a pôsobivá.
Študenti si ho pamätali ako človeka, ktorý viac mlčal, než hovoril. A keď prehovoril, jeho slová boli stručné, no hlboko sa vryli do pamäti. Nepoužíval zložité kázne, aby zapôsobil na poslucháčov, ale
JEDNODUCHÉ PRAVDY, KTORÉ ZOSTÁVALI V SRDCI ČLOVEKA
dlhšie než akákoľvek učenosť.
Noc bola pre neho osobitným časom. Kým sa ostatní odoberali na odpočinok, on zostával na modlitbe. Jeho život plynul medzi vyučovaním a tichom. Toto ticho však nebolo prázdne – bolo naplnené neprestajným obracaním sa k Bohu.
To, čo si ostatní všímali, hoci tomu nie vždy rozumeli, bol jeho úplný nezáujem o pohodlie. Spával len veľmi málo. Jeho strava bola jednoduchá a skromná. Nepožadoval nič pre seba. Akoby neustále žil vo vedomí, že človek nie je na zemi kvôli sebe, ale kvôli Bohu a svojim blížnym.
Práve v tejto vonkajšej skromnosti sa však čoraz zreteľnejšie odhaľovala jeho vnútorná plnosť.
Študenti neraz vydávali svedectvá o neobyčajných udalostiach. Stávalo sa, že otec Ján pristúpil k človeku práve vo chvíli, keď zápasil s ťažkou pochybnosťou alebo prežíval veľké vnútorné pokušenie. Nepýtal sa, čo ho trápi. Len
VYSLOVIL NIEKOĽKO JEDNODUCHÝCH SLOV – A TIE PRINIESLI POKOJ.
Takéto udalosti sám nikdy nepovažoval za niečo mimoriadne. Boli pre neho prirodzeným ovocím života v neustálom spoločenstve s Bohom.
Do Bitoly často prichádzal aj svätý vladyka Nikolaj Velimirović. Ich stretnutia neboli iba formálnymi návštevami. Bolo to stretnutie dvoch rozdielnych pováh, no jedného ducha: jeden bol výrazný a mocný kazateľ, druhý tichý, skrytý a nenápadný.
Práve vladyka Nikolaj v ňom rozpoznal niečo, čo sa vyslovuje len zriedka:
„Ak chcete vidieť živého svätca, choďte za otcom Jánom.“
Tieto slová však na otcovi Jánovi nič nezmenili. Práve naopak – žil ešte skrytejšie a ešte tichšie, akoby mu záležalo na tom, aby na ňom nezostal ani najmenší tieň ľudskej slávy.
Bol totiž hlboko presvedčený, že
VŠETKO DOBRÉ, ČO JE V ČLOVEKU, NEPATRÍ ČLOVEKU, ALE BOHU.
Bitola sa tak stala miestom jeho hlbokého duchovného dozrievania. Nie v zmysle vedomostí získaných z kníh, ale v zmysle vnútornej premeny, ktorá sa rodí v tichu, v modlitbe, v službe a v zriekaní sa seba samého.
Práve v tomto tichom období, v skrytosti pred očami sveta, sa formoval budúci biskup, ktorý raz v Šanghaji ponesie bremeno tisícok duší, no nikdy nestratí pokoj, ktorý tu nadobudol.
Pripravil: o. Vladimír Mohorita